Chytení v sieti

Sociálne siete už riešia všetci. Tak prečo sa nepridať do morí rýb, ktoré sa v nej chytili? Ako to teda funguje so závislosťou? Porovnávaním? Či nebodaj „hatermi“?

Happy neurotansmiter

Alias dopamín, ktorý poteší teba aj tvoj mozog. Funguje to jednoducho – pozrieš sa na sieť a tvoj mozog dostane odmenu. Bez veľkej námahy. Takže čo bude ten inak rozumný blázen chcieť? Ďalšie stimulácie. Sociálne média tiež spúšťajú jeho produkciu.  Ako bonus, ľudia produkujú viac dopamínu, keď rozprávajú sami o sebe než keď počúvajú druhých. Tzn. mozog dostane ešte vyššiu dávku, keď rozprávate sami o sebe online.

Nie je to jediné mínus sietí. Ďalším je potreba nič nevynechať. Báť sa, že nám niečo ujde. Neustála potreba stimulácie.

Aspoň o tom mal byť pôvodný článok. Nakoniec ma odplavilo do iných vôd.

 

Zamyslela som sa nad sebou (jo, už bolo na čase, však):

Prečo používam sociálne siete ja (alebo vy)?

Pretože:

  • Som v kontakte s kamarátmi, ktorí sú priďaleko na inú formu rozhovoru.
  • Môžem ďalej propagovať svoj blog.
  • Môžem sa vyjadriť v kratších článkoch k fotkám.
  • Môžem zabaviť ľudí svojim trapasom či vtipným zážitkom.
  • A najmä, môžem sa inšpirovať. Výletmi, na ktoré chodia ľudia čo sledujem. Umeleckými technikami a vytvoriť svoje dielo. Napísať niečo pekné pre radosť.

 

Sociálne siete sú pre mňa miestom, kde sa nielen môžem nechať inšpirovať, ale tiež môžem inšpirovať druhých. Fotky, ktoré som spravila a z ktorých mám veľkú radosť ja, vidí mnoho ľudí a ja len naozaj dúfam, že ich aspoň trochu potešia.

Nie je to o lajkoch, srdiečkach, komentároch, sledovateľoch, správach atď. Je to o šírení potešenia a radosti.

 

 

Áno, som chytená v sieti. Ale miesto toho, aby som bola z toho sklamaná alebo to dohnala do extrému (extrémy majú ľudia podľa všetkého najradšej, viz.: vlastne všetko…), rozhodla som sa byť z toho potešená. Vziať si to najlepšie.  

 

 

Haters gonna hate, hate, hate, hate…

 

Ak niečo na sieti považujem za hnusné, tak je to závisť. Vlastne nie len na sieti. Závidíme si nové auto, nový dom či dovolenky… Nikto však nevidí, koľko driny (jojo, česť výnimkám…) za tým je. Pôžičky, ktoré si na tie veci ľudia vzali. Alebo roky šetrenia na dovolenku, ktorú si mienia užiť. Alebo je pravda niekde úplne inde a za krásnou pózou v nových šatách je osoba s depresiou a pokusmi o samovraždu. Za krásnymi fotkami z pláže je pozadie na monitore a Photoshop.

Najviac ma však mrzia nepekné komentáre alebo rovno správy.  Long live Evil.  Budú sa cítiť lepšie, keď niekomu vynadajú? Budú sa cítiť lepšie, keď niekoho zhodia pred všetkými? (To už tej hnusoty a depresie naozaj nemáme okolo seba dosť?)  Keď sme pri pocitoch, prosím vás, milí hejteri a kritici, zamyslite sa nad tým ako sa budú cítiť recipienti vašich myšlienok.

 

UBLIŽOVALI BY STE TAKTO AJ KEBY TO BOLA VAMI MILOVANÁ OSOBA?

 

 

Insta-life vs. Insta-lie

 

O sociálnych sieťach a ich reálnosti sa rozprávajú nekonečné príbehy. Ale naozaj by ste sa radi pozerali na príspevky, kde sa ľudia odfotia napr. tesne po zobudení? Mastné vlasy všade-možne a opuchnutá tvár plná vyrážok? Alebo si fotili ich klasické raňajky – namastené rožky miesto zdravých jedál?

 

Samozrejme, že to nie je reálne! Ani nikdy nebolo a ani nikdy nebude. Reálne môžu byť maximálne texty, čo ľudia napíšu a aj to s rezervou. Ale fotky, ktoré vyzerajú lepšie pod filtrom alebo odfotené zo správneho uhla, určite 100% skutočnosť ukazovať nebudú.

Porovnávať sa s dokonalými fotkami je priama cesta do záhuby.

 

Ak vás niekto naozaj serinká na sieti, neváhajte, dajte unfollow/nepáči sa mi to. Sledujte len ľudí, ktorí vás inšpirujú a posúvajú ďalej. Ak to nie som ja, preč aj so mnou. Pretože nemôžete nikomu vravieť ,čo si kto môže dávať na siete, aby sa vám to pozdávalo. Nemôžete nikomu vravieť, čo má kto robiť. Ja vám to tiež nemôžem zakázať, ale môžem vás ignorovať. Alebo ešte lepšie vziať si to ako kompliment.

 

 

Sú to len siete. Ja mám svoj recept na šťastie: Tráviť život v otvorenom mori a sem tam ísť pozrieť ostatné rybky. 

 

Najkrajší život predsa nie je nikde online. Je v našich  kamarátoch, rodine, dokonca aj v tej tete čo nás tak strašne serinká. Manžel je krajší reálny (určite lepšie vonia a ešte teplejšie a tuhšie objíma, než mobil). Psík natešene vrtí chvostíkom, všade púšťa chlpy a smrdká po dážďovkách a to online tiež nezažijete (pre milovníkov mačiek aplikuj na mačky). A papagáj? Nikto nevie krajšie pískať, keď chce maškrtu ako môj Kuky (a ešte hlasnejšie jačať , keď ju nedostane)…

Choďte von. Vôňu lesa nenapodobní žiaden osviežovač a fotografia na pozadí. Namaste.

 

Bára.