Ondřej Zahradníček: Mikrobiológia je ako detektívka

V čom spočíva krása mikrobiológie? Sú mikróby desivé obludky alebo malé zlaté príšerky? Vyspovedala som pre vás skvelého doktora mikrobiológie, Ondřeja Zahradníčka, o práci mikrobiológa, aké je to byť učiteľom a ešte oveľa viac. Kukaj viac.

 

Ako ste sa dostali k práci mikrobiológa?

Úprimne povedané, bol som pomerne nevyhranený. Aj keď som v rodine mal niekoľkých lekárov, obaja moji rodičia boli chemici, nie lekári. Rozhodoval som sa medzi rôznymi fakultami a vysokými školami, a medicina vyhrala najmä preto, že ponúka širokú škálu toho, čo napokon robiť. Myslel som si, že v priebehu tých šiestich rokov zistím, čo chcem naozaj robiť, a úprimne povedané, príliš to nevyšlo, a tak som se ešte dva mesiace pred promóciou rozhodoval medzi psychiatrou a epidemiológiou, ktoré ma obidve lákali, aj keď každá z trocha iného dôvodu.

 

Vyhrala epidemiológia, lenže som za nejaký čas zistil, že moja predstava o tomto obore bola trocha naivná a že v skutočnosti je tam veľa papierovania. Boli tam aj iné dôvody, ktoré napokon rozhodli o tom, že som sa po necelých dvoch rokoch rozhodol obor zmeniť. Tým definitívnym impuzlom bola stáž na mikrobiologickom laboratóriu vtedajšej Mestskej hygienickej stanice na ulici Hlinky, dnes už to laboratórium neexistuje. Aj keď trvala len týždeň, zrazu som zistil, že ma to chytilo a že ma to baví. A tak som sa prihlásil na konkurz a od tých čias som až doteraz na Mikrobiologickom ústave u svätej Anny.

 

Čo vás na mikrobiológii najviac zaujalo?

 

To, že sa robí s živými organismami, že majú rôzne farby a vône, a že aj keď prídu dve úplne rovnaké vzorky, ich osud je iný a vopred nik nevie, aký. Je to taká detektívka, detektív tiež vopred nevie, či bude prípad vyriešený rýchlo, alebo bude treba hľadať ďaľšie a ďaľšie dôkazy. Iné laboratórne obory, najmä klinická biochémia, ktorú mimochodom robil môj otec, sú dnes veľmi automatizované. Mikrobiológia (najmä bakteriológia) ale odoláva. Aj študenti bakalárskeho oboru zdravotný laborant majú radšej stáže u nás ako na biochémii, lebo tam dnes vidia len zatvorené (aj keď úžasné) analyzátory.

 

Každá práca má svoje pre aj proti. Čo na svojej práci naopak nemusíte a rád by ste to zmenili?

 

Na práci ako takej nič. Len prostredie nášho ústavu by mohlo byť peknejšie. Bohužiaľ budova ústavu bola postavená koncom štyriciatych rokov, takže už nemá noblesu historickej budovy patologickej anatómie (ktorá je staršia), ale zároveň nie je ani moderná ako pracoviská v kampuse. Mimochodom, kedysi sa uvažovalo aj o umiestnení mikrobiológie v rámci kampusu, ale to sme nechceli – mikrobiológia nie je teoretický obor, jej miesto je uprostred nemocnice. Aj keď k nám nechodia pacienti, ale len ich vzorky, vidíme ako veľmi dôležité, aby klinická mikrobiológia fungovala ako súčasť nemocnice. Aj pre výučbu je to podľa mna veľmi dôležité, aby sme ako učitelia neboli odtrhnutí od reality.

 

 

Čo je konktrétnejšie v náplni vašej práce?

 

Práca nás „školských“ sa skladá z troch častí, aj keď každý z nás ich má v inom pomere. Jedna je vyučovanie, a tým nemyslím len to, čomu sa hovorí „priama výučba“, teda praktiká a prednášky, ale aj veľa neviditelnej roboty za tým – príprava rozvrhov, seminárnych skupín, materiálov, odpovedníkov, komunikácia so študentami a veľa iných vecí.

 

Druhá je prevádzková časť – konkrétne v mojom prípade ide o vedenie úseku zameraného na diagnostiku črevných a genitálnych mikróbov, ale napríklad tento týždeň zaskakujem aj na inej „stanici“ za kolegyňu, ktorá je na dovolenke. Tretia časť je potom výskum, ktorému ja osobne bohužiaľ nemám časové možnosti sa príliš venovať, lebo najmä cez semester mám veľa starostí práve s vyučovaním. – Inak, okrem nás „školských“ máme aj kolegov, ktorí majú pracovný pomer čisto len u nemocnice a nie u univerzity, a títo kolegovia sa potom venujú prevážne tej prevádzke, väčšinou majú „za krkom“ oveľa väčšie úseky s väčším počtom vzoriek, ako je ten môj. Máme aj veľa čisto nemocničných laborantiek. Študenti si to možno neuvedomujú, ale odhadom 90 % aktivít nášho ústavu sa týka analýzy konkrétnych pacientských vzoriek, len ten zvyšok je potom výučba a výskum.

 


 

„Som svojim založením viac učiteľ ako výskumník.“

 


 

Výskumu sa teda nevenujete vôbec?

 

Aktuálne takmer nie, aj keď ma to mrzí. Ale na druhú stranu pravdu povediac som svojim založením viac učiteľ ako výskumník, a sú tu kolegovia, ktorých zasa oveľa viac baví výskum ako výučba. A našťastie máme múdreho „šéfa“ docenta Růžičku, ktorý sa snaží každého podporovať práve v tom, čo je jeho „parketa“.

 

 

Bojíte sa, že dostanete z tých mikróbovo nejakú chorobu? Už ste sa tak niekedy nakazili počas práce?

 

Paradoxne sa viac bojím v električke ako v laboratóriu. Ľudia väčšinou majú z nášho pracoviska obavu, ale reálne to riziko nie je až také veľké, samozrejme len v prípade, že sa dodržiavajú pravidlá hygiény a osobnej ochrany. Najviac ohrozené sú laborantky, ktoré spracovávajú primárne vzorky. Nám ostatným už sa väčšinou dostávajú do rúk kmene po kultivácii na pôdach, ktoré už sú oveľa menej virulentné, ako keď ich na vás niekto naprská v dopravných prostriedkoch. A ani si nepamätám, že by niekto na ústave mal profesionálnu nákazu. Pracovný úraz, pošmyknutie sa na schodoch, to áno. Ale infekcia, to nie.

 

 

Vtipné príbehy a básničky v prezentáciach vymýšľate vy?

 

Ja, to ma baví. Písanie je moje hobby, s kamarátom vedieme už trinásť rokov každý mesiac malý literárny kabaret. A čo sa týka môjho snaženia o zatraktívnenie výučby, to sú azda gény mojej starej mamy, výnimočnej ženy, ktorá celý život učila na stredných a základných školách a bola pedagógom telom aj dušou. Tak si trúfalo hovorím, že aj mne možno z jej „pedagogického elánu“ čosi ostalo.

 

 

Dá sa toho kabaretu zúčastniť? Čo tam robíte? 

 

Určite, je to otvorené pre všetkých. Ak nezabudnem, väčšinou dávam pozvánku aj na univerzitnú „Vývesku“. S kamarátom to moderujeme, schádzajú sa tam ľudia, ktorí píšu a teda prečítajú zopár básničiek, poviedku, úryvok z románu, niekedy je aj nejaká vtipná scénka. A väčšinou je tam nejaký muzikant (alebo dvaja či traja), ktorý vždy po jednom alebo dvoch literárnych výstupoch urobí „hudobné intermezzo“. Ale to už nemá nič spoločné s mikrobiológiou ani s medicínou, okrem toho, že si tam občas nájdu cestu nejakí moji študenti.

 

Kde to organizujete?

 

Za tie roky sa to už niekoľkokrát sťahovalo. Väčšinou to bolo v rôznych vinotékach, lenže keď sa zmenil majiteľ alebo sa začala nejaká rekonštrukcia, museli zme hľadať iné miesto. Ale teraz už sme niekoľko rokov vo vinotéke Bukovský na Úvoze pri Mendlovom náměstí. Pán Antonín Bukovský, okrem toho, že robí skvelé víno, je aj veľký fanúšik hudby a aj aktívny muzikant, takže má pre rôzne aktivity, ako je tá naša (ale aj veľa iných) našťastie pochopenie.

 

 

Čo by ste odporučili študentom, aby sa im lepšie učila „mikra“? Máte nejaké tipy & triky?

 

Ja by som najmä odporučil študentom, aby sa nezamerali na nejaké zbytočné detaily. Veľa študentov sa z nejakého dôvodu domnieva, že sa treba naučiť všetky názvy génov alebo antigénov, aj tie, ktoré nemajú žiadny medicínsky význam. Takže potom vedia tie názvy, ale už sa nestihnú naučiť iné, oveľa dôležitejšie veci. Pritom všetci učitelia na našej mikrobiológii sú „lucidní“ a je im jasné, že náš ciel je pomôcť tomu, aby lekári rozumeli mikrobiológii a vedeli v rámci svojej klinickej profesie používať služby mikrobiologického laboratória, ale nie vychovať mikrobiológov, tie nepatrné desatiny percenta, ktoré sa napokon rozhodnú pre náš obor, sa to aj tak budú musieť všetko prakticky naučiť v postgraduálnom štúdiu.

 


 

Ďakujem pánovi MUDr. Ondřejovi Zahradníčkovi, že si našiel čas a odpovedal na moje otázky 🙂

 

Bára.

 

PS: Ak sa vám článok páči, nezabudnite mi to povedať v komentoch alebo na fb: fb.com/intravitam aleboooo sledovať aktivitu na Instagrame. (Rada vás budem sledovať tiež!)