Spoveď medičky: (ne)život s depresiou

Depresia je v psychológii duševný stav charakterizovaný pocitmi smútku, skleslosti, vnútorného napätia či nerozhodnosti spolu s útlmom a spomalením duševných a telesných procesov, ochudobnením záujmov a nízkym sebavedomím. Aspoň tak hovorí definícia wikipédie. Lenže definícia vám nepovie nič. Za to medička Hanka, ktorá sa na ňu lieči, vám tento stav dokáže priblížiť oveľa lepšie. 

 

  1. Pamätáš si ešte, ako to celé začalo?

Spúšťačom bol určite posun do tzv. medziročníka po druháku, čo som v tej dobe považovala za svoje najväčšie životné zlyhanie. Keď človek s egom v oblakoch spadne na úplné dno, na psychike sa to odrazí. V tom semestri som kopila jedno zlé rozhodnutie za druhým v škole aj vzťahoch, takže inak to v podstate ani nemohlo dopadnúť. Myslela som si, že niet veci, ktorú by som nezvládla bez väčšej námahy, takže som sa angažovala vo viacerých mimoškolských projektoch a aktivitách a škola išla – keby aspoň na druhú, ale snáď na úplne poslednú koľaj. Vyústilo to tým, že som nestíhala učenie na skúšky a predmet, ktorý som mala najradšej, som nespravila. Bohužiaľ, kvôli tomu som si v ďalšom semestri nemohla zapísať všetky predpísané predmety a to automaticky predĺžilo moje štúdium o rok. Vtedy som ešte netušila, že to budú roky dva a že z toho vyťažím toľko skúseností a pozitív.

 

Aké boli prvé príznaky?

Celé to šlo veľmi pomaličky a plíživo od septembra, takže som si problémy všimla až začiatkom novembra. Došlo mi to po tom, čo som dva víkendy po sebe strávila z tých 72 hodín asi 60 v posteli. Ale nie tak normálne, ako to často býva – seriály, knihy, počítač. Naopak, nič z toho. Len ja a moja hlava a myšlienky na prázdnotu bytia a nezmyselnosť toho všetkého a sebaobviňovanie zo všetkých zlých vecí, ktoré sa mi v živote stali. Myšlienky ma bičovali ako si to zaslúžim, že ajtak niesom taká dobrá, načo sa vôbec o niečo pokúšam. Vlastná myseľ sa stala mojim nepriateľom a trýzniteľom každú minútu dňa.

Boli tam aj fyzické príznaky – základné potreby ako jedenie a pitie, hygiena, návšteva toalety, mi pripadali také nepodstatné a nenutné, priam márne. Vtedy bolo všetko márne.

 

Ako si svoj stav riešila?

Najprv som zašla do fakultnej knižnice a v oddelení psychiatrie mi padol zrak na knižku prof. Praška Deprese a jak ji zvládat. Chcela som sa uistiť, že to, čo zažívam, ozaj nie je normálny stav mysle, že si to nenahováram, ale mohol by za tým byť chorobný proces. Tam som si svoju predtuchu potvrdila, a hlavne som bola schopná slovami vyjadriť čo prežívam a ktoré z množstva možných príznakov na sebe pozorujem. Zdôverila som sa staršej kamarátke, v tom čase už skoro doktorke, ktorá ma podporila a zohnala mi psychiatra. Napriek tomu, že o mne vedel a čakal na môj telefonát, mi trvalo ďalších pár týždňov, než som nabrala dosť vnútornej sily a zavolala. S doktorom sme sa po hodine rozhovoru dohodli na diagnóze stredne ťažkej klinickej depresie.

 

  1. Čo ti na tvoju diagnózu povedalo tvoje okolie?

Spočiatku o tom nevedelo veľa ľudí, sama som nevedela, čo na to povedať. Až postupom času som sa pomaly zrovnávala s myšlienkou, že za svoje stavy sa nemôžem obviňovať a nie sú prejavom mojej osobnosti. Keď sa môj stav začal vďaka liekom zlepšovať, začala som o tom viac hovoriť a teda aj získavať reakcie od okolia. Mala som šťastie a v podstate všetci reagovali podporou a väčšou či menšou snahou o pochopenie. Celkovo som mala a mám okolo seba skvelých ľudí, ktorí sa snažia mi pomôcť, keď sa mi stav zhorší. Dôležité ale je aktívne požiadať o ich pomoc. Lebo cez zavreté dvere a vypnuté internety to nezistí nikto.

 

  1. Čo by si poradila ľuďom, ktorí majú vo svojom okolí depresívneho človeka? Ako sa k nemu majú správať?

Veľmi dlho som sa nevedela zbaviť pocitu, že každého budem obťažovať, že ich to nezaujíma, že na Facebooku vypisujú nešťastné statusy len ľudia bažiaci po pozornosti. A tiež, že si ich pomoc možno ani nezaslúžim, že by som ju nemala potrebovať a mala by som to vedieť zvládnuť sama.

Nič nemôže byť ďalej od pravdy. Človek s depresiou potrebuje záujem a podporu okolia, potrebuje počuť, že prijímajte jeho problém a nesnažíte sa ho zľahčovať alebo úplne ignorovať. Základom je toho človeka si vypočuť, aj keby po každej vete malo nasledovať 5 minút ticha. Buďte tam pre ňho, vyjadrite svoj záujem o jeho stav a prežívanie. Len hlavne nič neodsudzujte a nehustite do človeka reči typu ‘málo sa snažíš’, ‘veď buď veselý’, prípadne ‘to bude dobré’. Používajte objektívne a racionálne argumenty, podporte ho návrhom spoločnej aktivity, nenechajte sa odradiť po prvom odmietnutí. Do ničoho ho nenúťte, nie vždy má dosť síl aspoň na cudziu prítomnosť. Keby to bolo o rozhodnutí nebyť veselý, myslíte, že niekto by si depresiu vybral?

ilustračná foto

 

  1. Ako si na tom aktuálne? Už je to lepšie? Čo/Kto ti najviac pomohol?

V poslednom období mám dobre nastavenú farmakologickú liečbu a za sebou aj niekoľko nedávnych sedení s klinickou psychologičkou, ktorá mi tiež veľmi pomohla (aj keď by určite bolo lepšie zájsť za ňou omnoho skôr) – našla som si viacero aktivít, ktoré mi pomáhajú upokojiť a spomaliť myšlienky, keď som v strese. Okrem toho mám kamarátov, na ktorých sa môžem kedykoľvek obrátiť, keď ma prepadne úzkosť a skvelého priateľa, bez ktorého by bol posledný rok o niečo ťažší. Celkovo môžem povedať, že som v období, kedy sa cítim najviac vo svojej koži za celé tie 4 roky. To neznamená, že mi je stále úžasne, mávam svoje lows, no snažím sa ich držať v určitých medziach a neskĺznuť príliš hlboko.

 

  1. Na koho by sa mali medici s depresiou obrátiť? 

Dobré je začať nejakou blízkou osobou, ktorej dôverujete a ktorá vás bude podporovať v ďalších krokoch. Potom by mal nasledovať psychológ a psychiater, ideálne v spolupráci, ale často to býva len jeden a liečba je potom menej efektívna alebo pomalšia. Ak človek cíti, že nemá psychickú ani fyzickú silu na nič z toho, psychiater je určite namieste. Stigma v oblasti psychiatrie je síce veľká, ale moderné lieky už bývajú menej alebo vôbec návykové a pomôžu v počiatkoch zmierniť čierne myslenie a dodať vnútornú silu svoj stav riešiť komplexnejšie.

 

  1. J.K. Rowling opísala depresiu vo svojich knihách ako dementorov. Myslíš si, že ich vystihla? Čo je tvojim patronusom?

Dementors are among the foulest creatures that walk this earth. They infest the darkest, filthiest places, they glory in decay and despair, they drain peace, hope, and happiness out of the air around them… Get too near a Dementor and every good feeling, every happy memory will be sucked out of you. If it can, the Dementor will feed on you long enough to reduce you to something like itself… soulless and evil. You will be left with nothing but the worst experiences of your life.

Keď si namiesto slova dementor dosadím depresia, pripadá mi to ako veľmi presný opis toho, čo som prežívala. Nemusí to byť u každého rovnaké, sú ľudia, u ktorých je spojená aj s veľkým množstvom plaču, no celkový pocit, viac než smútok, je prázdnota.

Mačka. Rozhodne mačka je mojim patronusom. Hladkanie kožúška a pradenie na mňa pôsobí veľmi upokojujúco a dokážem vtedy vypustiť z hlavy to najhoršie a lepšie sa neskôr sústrediť na dôležité veci dňa.

 

Ďakujem Hanke za jej spoluprácu a ochotu 🙂